Martina Bendžalová - Grafický dizajn - Londýn

Po vyštudovaní fakulty podnikového manažmentu na EU v Bratislave zaviedla Martinu Bendžalovú do Londýna túžba spoznať jazyk. Keď sa jej tento sen splnil a získala aj odbornú pracovnú skúsenosť, svoj pobyt zavŕšila absolvovaním kurzu grafického dizajnu na Londýnskej Univerzite Umenia. Momentálne je späť na Slovensku a plánuje svoje skúsenosti zužitkovať práve v grafickom dizajne. Viac o jej plánoch na Slovensku a láske k dizajnu ona sama v rozhovore:

Martina, akými pracovnými pozíciami ste od štúdia až doteraz prešli?

Začínala som ako titulovaná čašníčka (smiech) v jednom Londýnskom hoteli. Bola to moja úplne prvá práca po skončení štúdia, ale zo začiatku som si lepšiu prácu za hranicami ani nemohla priať. Po zdokonalení sa v jazyku som začala pociťovať nenapĺňanie môjho pracovného ega (smiech) a dostala som sa do jedného prestížneho Londýnskeho klubu – Garrick Club (pre “London High Society”), kde som pracovala ako Catering Admin Coordinator, alebo v preklade administratívny koordinátor objednávok. Bola som jedinou administratívnou silou klubu, dohadovala som všetky podrobnosti privátnych akcií členov a podobne. Členovia boli Lordi, Sirs, herci, doktori, sudcovia, dokonca aj sám princ Charles, ale mojou obrovskou výhodou bolo, že som zväčša nevedela o koho ide, s kým mám tu česť a ako je ten-ktorý člen dôležitý pre Anglickú spoločnosť.

Bolo by asi zaujímavé spomenúť, že prostredie a zvyky v tomto klube boli zachovávane od roku 1831, kedy klub vznikol. V jednej z kníh o ňom bolo napísané: „keď prejdete prvým schodiskom, vojdete do 19. storočia“.

Mojou poslednou prácou za hranicami, pre ktorú mi bolo cťou pracovať, bola pre najväčšieho producenta časopisov v Anglicku – IPC Media. Na rozdiel od Garrick Clubu, IPC Media bola spoločnosť 21. storočia, kde boli všetky procesy postavené na princípe neustáleho zdokonaľovania sa a zjednodušovania. Moja pozícia sa nazývala Cycle Planning and Communication Executive – v podstate člen komunikačného týmu, kde som mala na starosti komunikáciu a riešenie problémov našich veľkoobchodníkov a reguláciu a usmerňovanie vnútropodnikovej dokumentácie a informácií. Viem, že to znie zložito, ale v jednoduchej reči išlo o hlavný komunikačný článok spoločnosti, čo sa týka toku informácií do a zo spoločnosti.

Čo teda z doterajších skúseností považujete za svoj najväčší úspech?

Nuž, ťažko povedať. Už moje prijatie do Garrick Clubu som považovala za veľký úspech. Ale keby mi vtedy niekto povedal, že skončím v IPC Media, tak neuverím. Takže aj prijatie do týmu CPC (Cycle Planning and Communication) bol určite veľký krok vpred.

Čo Vás vlastne zaviedlo konkrétne do Anglicka?

Jazyk. Môj primárny cudzí jazyk je nemčina, ale vždy som túžila vedieť anglicky. Keďže škola mi v tejto oblasti veľa nedala, pretože šlo hlavne o ekonomickú angličtinu, vycestovať do Anglicka bolo pre mňa prioritou.

Spomeniete si na začiatky a s akými ťažkosťami ste sa tam stretli?

Začiatky neboli až také ťažké a zložité....musela som si pravdaže zaplatiť školu, keďže som vycestovala ešte z nečlenského štátu EÚ. Ubytovanie sme mali vybavené. Odišli sme štyria vysokoškoláci a prácu sme si našli do dvoch týždňov. Za najväčší problém som považovala vybavenie si bankového účtu. Ktokoľvek to v Anglicku skúšal, vie, o čom hovorím. Vybavenie si účtu je totiž misia. Bol to začarovaný kruh a aj keď sa vám to nakoniec nejakým zázrakom podarilo, nemohli ste s danou bankomatovou kartou nič robiť, akurát vyberať peniaze z účtu, čo bolo dosť obmedzujúce. Verím však, že teraz sa už pomery zmenili a nemal by to byť pre ľudí problém.

Spomenuli ste školu – čo ste sa rozhodli v Anglicku študovať a čo vás k tomu viedlo, keďže ste vtedy už mali (takmer) za sebou slovenskú vysokú školu?

Mojím cieľom bolo študovať grafický dizajn. A čo ma k tomu rozhodnutiu viedlo - moja vôľa a rozhodnutie v budúcnosti pracovať v grafickom dizajne. To rozhodnutie bolo také silné, že ma nezastavilo ani vysoké školné, a ani to, že som bola jediná študentka, ktorá predtým nemala s dizajnom alebo grafikou nič do činenia.

A prečo práve grafický dizajn?

Počas mojej práce v Garrick Clube som v podstate mala na starosti aj malé grafické úpravy, či už web stránky alebo dizajn rôznych dokumentov a prospektov pre členov. Pri ich spracovaní som si uvedomila, že ma to baví. A neskôr, keď som si v Anglicku zlomila nohu, som zase mala príležitosť porozmýšľať nad tým, že človek strávi v práci väčšinu svojho života. A ja chcem robiť to, čo ma baví.

Ako presne vyzeralo toto štúdium a aká je jeho úroveň?

Moje štúdium bolo len ročné, začala som ho v septembri 2006, bol to kurz grafického dizajnu na Londýnskej Univerzite Umenia. Jeho absolvovaním som získala Double Awards in Graphic Design. Po skončení som si spravila ešte Single Award in Web Design a Certificate in Effective Copywriting. Samozrejme, dalo sa pokračovať v trojročnom dennom štúdiu. Na to som si však pripadala už trocha stará (smiech) a hlavne som sa chcela už vrátiť na Slovensko. Tieto dva kurzy boli súčasťou ABC in Graphic Design a majú hodnotu A-levelu (v praxi sa A-level porovnáva k maturite). Po skončení všetkých troch môžete získať Master Degree in Graphic Design.

Aký bol proces akceptácie na tieto kurzy?

Keďže moje štúdium nebolo denné a nešlo o univerzitný titul, musela som v podstate vypísať len on-line prihlášku. Ak by som však pokračovala v štúdiu, musela by som sa už prezentovať portfóliom a dosiahnuť minimálne 6,5 boda v TOEFL testoch.

Povedzte nám viac o samotnom štúdiu...

Prešli sme lay-out, farby, typografiu, a to pri rôznych typoch publikácií. Môj kurz nebol o grafických programoch, tam už tieto vedomosti od študentov očakávali automaticky, takže ja som sa musela zapracovať v tejto oblasti trochu viac ako moji spolužiaci, aby som ich znalosťami dobehla.

Určite ste museli prejsť aj rôznymi testami, ako ste sa na ne pripravili?

V podstate som musela vypracovať 5 projektov. Každý v oblasti dizajnu iného druhu publikácie. Okrem toho som musela odovzdať aj tzv. scatch-book, ktorá obsahovala všetky moje náčrty a postrehy z kurzu. Plus k tomu zbierku „dobrého a zlého dizajnu“ aj s popismi, prečo som jednotlivé ukážky hodnotila, ako som hodnotila. Nebolo to zložité, ale popri zamestnaní dosť náročné na čas.

Aký je rozdiel medzi týmto štúdiom, a našou povedzme maturitou alebo niektorými ročníkmi vysokých škôl?

No najväčší rozdiel bol pre mňa v tom, že namiesto nezmyselných omáčok sa prešlo vždy rovno k veci.
Taktiež je rozdiel v nákladoch na školu, ktoré sú vyššie ako na Slovensku, ale mám pocit, že možnosti študentov, čo sa týka uplatnenia a naplno sa venovania ich odboru, sú tam oveľa väčšie.

Po týchto skúsenostiach, aké rady by ste dali ďalším, ktorí premýšľajú nad podobnými kurzami?

Ak chcete kreatívnych a zaujímavých ľudí okolo seba, jednoznačne odporúčam. Ak chcete tvrdú ruku učiteľa a jasné vedenie projektom, tak neodporúčam. Je to škola, kde je učiteľovou úlohou zadať určitú ideu a cieľ. Spôsoby a metódy, ako tento cieľ dosiahnete, sú úplne na vás. Je to určitá forma samoštúdia...musíte mať pevnú vôľu a sebadisciplínu, lebo skutočne ide o vašu dobrovoľnú investíciu toho mála času, ktorý popri práci máte.

Poďme teraz k životu v Londýne, ako na vás vplývala anglická kultúra?

Vďaka mojej práci som mala možnosť preniknúť pod kožu tej pravej anglickej náture....no a možno aj preto som sa vrátila radšej domov (smiech). Ale Angličania sú v podstate veľmi milí ľudia...ale platí pravidlo, že každý si hľadí to svoje, nikto sa s nikým nespolčuje a neudržiava viac ako pracovný vzťah.

Čo ste v Anglicku získali, čo sa u nás získať nedá?

Odolnosť a hlavne schopnosť spoliehať sa len a len na seba a na svoje znalosti, skúsenosti a vedomosti. Na Slovensku ešte stále platia slovíčka ako „známy známeho známej“....V Anglicku prídete a nikto o vás nič netuší. Spoliehať sa preto môžete len a len sami na seba...a dobre...možno aj na trošku šťastia, ale na to sa radšej nespoliehať...Tiež sa mi otvorili možnosti, o ktorých som predtým ani neuvažovala, ako štúdium a cestovanie - keďže Anglicko je krajina, v ktorej vám pomer platu k cene leteniek dovoľuje letieť kamkoľvek v Európe, hoci aj na víkend.

Ako teda podľa vás naštartovať proces hľadania práce v tejto krajine?

Osobné skúsenosti mi potvrdili, že aspoň v Londýne sa najviac oplatí hľadať v denníkoch. Každé noviny majú vyhradený deň, kedy zverejňujú pracovné ponuky. Ak niekto, kto chce hľadať skôr, ako príde do Anglicka, odporučila by som job portály, ktoré sú diferencované podľa toho, akú prácu hľadáte. Agentúry sú tiež dobrá voľba, ale v zásade platí, že bez anglických odporúčaní vás agentúra nezaregistruje, a ak tak spraví, netreba čakať, že sa ponuky budú sypať. Každopádne, pravidlo úspechu v Anglicku je pracovitosť, komunikatívnosť a prístup s úsmevom na tvári.

Ako sa vám zdalo, že funguje slovenská komunita v Londýne?

Ja som mala šťastie, že som bola od začiatku obklopená ľuďmi, ktorí boli viac než len spolubývajúci. Ale inak musím priznať, že tie pocity pri stretnutí sa so Slovákmi boli často zmiešané. Na to, že sa Slováci k sebe na ulici nepriznávajú, som si po čase zvykla, ale je mi ľúto, že niektorí Slováci sa za svoj pôvod niekedy až hanbia. Nikdy som nepochopila, prečo - my predsa vôbec nie sme o nič horší ako akýkoľvek iný národ....a už vôbec nie Angličania.

Vráťme sa k vašim pracovným skúsenostiam, popíšte nám proces, ako ste sa na dané pozície dostali?

Začnem Garrick Clubom. Inzerát na pozíciu Catering Admin Coordinator bola v tlači, presnejšie v Evening Standard. Najprv sme mali pohovor a ozvali sa hneď po ňom, že by mi radi danú pozíciu ponúkli. Keďže vtedy som už bola prijatá aj do jednej cestovnej kancelárie, musela som sa rozhodnúť a svoje rozhodnutie dodnes neľutujem. Garrick Club bol veľmi špecifický tým, že sa tam dodržiavali pravidlá a tradície, ktoré fungovali od jeho založenia t.j. roku 1831, ako som už spomínala.

IPC Media bola zase vyslovene spoločnosť 21. storočia, kde efektivita a optimálnosť procesov boli na prvom mieste. Tu som musela absolvovať jeden telefonický a dva osobné pohovory. Najprv s mojimi priamymi nadriadenými a potom s dvoma vyššími manažérmi. Tiež som si zobrala víkend na rozhodnutie. V pondelok som ponuku akceptovala s tým, že v Anglicku je samozrejmé, že s nástupom sa ráta až o mesiac, keďže 90% zamestnancov má mesačnú výpovednú lehotu.

Poďme teda konkrétne k práci v IPC Media, čo bolo jej hlavnou náplňou?

Táto práca stála hlavne na komunikácii a posúvaní informácií v rámci oddelení, takisto v komunikácii oddelenia navonok, s veľkoobchodníkmi, ale aj konečnými čitateľmi, keďže naše číslo bolo uvedené aj na časopisoch, ktoré sme distribuovali. Väčšinou sa však jednalo iba o poskytnutie čísla vydavateľstva, alebo zákazníckeho centra pre predplatné časopisov. Iné to bolo v komunikácii s veľkoobchodníkmi, ktorí väčšinou hlásili problémy s dodávkami a pod. Tie sme už museli aj riešiť a dohliadať na to, aby dodávky boli nahradené ešte v ten deň. Súčasťou práce bolo aj plánovanie dodávok, teda akási logistika, plus plánovanie promo - akcií a ich komunikácia zase smerom k veľkoobchodníkom. Veľa projektov bolo o zisťovaní efektivity a spätnej väzby následne po promo akciách a takisto aj fyzické návštevy u predajcov a veľkoobchodníkov, za účelom kontroly kvality distribučného reťazca.

Ako vyzeral váš typický deň?

Deň začínal poradou, keďže každý deň sme mali inak rozdelené úlohy, čo bolo tiež jedným z plusov mojej práce, keďže sa tým pádom nestala monotónnou. Moja práca pokračovala pri počítači riešením aktuálnych problémov, ďalej pripravovaním materiálov pre promo alebo plánovacie akcie. A v podstate takto to išlo až do večera.

Aké benefity ste mali na tomto pracovnom mieste?

Firma dávala bonusy a každoročne zvyšovala plat a uhrádzala cestovné náklady. Veľkým pozitívom bol skvelý kolektív a tiež možnosť ďalšieho vzdelávania. Mala som čiastočne flexibilný pracovný čas, a tiež viac ako 25 dní voľna. Pravidlom boli podnikové akcie mimo firmy, mala som tiež zabezpečenú zdravotnú starostlivosť. Ďalšími výhodami boli stravovanie, možnosť polovičnej ceny predplatného akéhokoľvek časopisu alebo polovičné ceny časopisov, výpredaje produktov z časopisov za barterové ceny. A tiež som v práci mala svojho kouča, ktorý sa staral o môj výkon a rozvoj.

Znie to všetko veľmi pozitívne, poďme však aj k negatívnym stránkami vašej práce, aké boli?

Ako negatívum som vnímala vykonávanie veľkého počtu úloh naraz. Okrem toho ma sprevádzala frustrácia z toho, že ste členom obrovského gigantu, a tým pádom nahraditeľný v každom smere. Taktiež to prinášalo veľa stresových situácií.

A čo návrat na Slovensko, prečo ste sa rozhodli vrátiť?

Pretože som Slovenka a vždy budem. Na to prídu podľa mňa raz všetci, čo žijú mimo.

Ako ste prežívali svoj príchod a adaptáciu späť doma? Zažili ste tzv. reintegračný alebo spätný kultúrny šok? Alebo aspoň niečo toho rázu?

Príchod bol v pohode, adaptáciu stále prežívam. Neviem, či to môžem nazvať šokom, keďže u mňa to bolo v prevahe pozitívneho charakteru. Stále sa teším z toho, že som doma a nemusím riešiť často až existenčné otázky. Prvé negatívne prekvapenie však prišlo, keď som si chcela vybaviť paušál na telefón. Totiž ponuky a ceny tu na Slovensku sa ani nedajú porovnať s akciami v Anglicku...tam za rovnakú cenu dostanete asi o 500 minút a 250 esemesiek viac ako tu na Slovensku....ale aspoň máme čo doháňať. (smiech)

Čo by ste odporúčali tým, ktorí procesom návratu a adaptácie ešte len pôjdu?

Určite nemať veľké oči. Na Slovensku vôbec nie je plus, že máte zahraničné skúsenosti...akurát si vás možno všimne kolektív uvedomelých, ktorí chcú s vami spraviť rozhovor (smiech).

Čo teraz plánujete na Slovensku a hlavne aké sú vaše možnosti?

Chcem pracovať v grafickom dizajne, no možnosti zamestnania sú minimálne, preto asi budem uvažovať o samozamestnaní. Moje prvé skúsenosti a dojmy z hľadania uplatnenia doma by som sformulovala nasledovne: Na Slovensku ešte stále platí známy známeho známej.

Aké zmeny v oblasti grafického dizajnu by ste predpokladali v budúcnosti na Slovensku, alebo by ste aspoň vítali?

Ťažko povedať, aké zmeny prídu, avšak mám pocit, že budú veľké. Hlavne dúfam, že aj malé firmy si budú môcť krok za krokom dovoliť kvalitný dizajn, o čo sa ja chcem pokúsiť. Tento sektor podľa mňa v budúcnosti ovplyvní hlavne silnejúca konkurencia a tým nutnosť „dať o sebe vedieť.“

Vďaka za rozhovor!