Keňa

Najprv vyštudovala Ekonomickú fakultu na UMB v Banskej Bystrici, neskôr Právnickú fakultu Komenského univerzity, zameranie na mierové riešenie sporov. Rýchlu kariéru finančníčky v Kraft Foods po štúdiách však minulý rok vymenila za dedinku v západnej Keni. Edita teraz pracuje ako terénny pracovník organizácie Človek v ohrození na projekte vzdelávania a mikropôžičiek pre podnikanie lokálnych chudobných žien. Našla si čas na množstvo detailov a skutočných príbehov z Kene. Edita Bednárová.

Obrázok 1: Pôsobisko - office Edity
Obrázok 2: Editin kenský domov

V skratke, čím všetkým ste od štúdií prešli?

Počas štúdií na UMB som 3 roky pôsobila v medzinárodnej organizácii AIESEC a to najprv ako finančný manažér, neskôr interný audítor. Po škole som nastúpila do Kraft Foods European Business Service Centre, ako work-shadower vo Varšave. Bola som zodpovedná za prevzatie účtovných procesov v oblasti accounts payable, master data a general ledger. Neskôr som bola team leader AP clerkov pre krajiny Strednej Európy. Mala som na pleciach zodpovednosť za výsledky osemnástich ľudí. V roku 2008 som sa pridala k organizácii Človek v Ohrození a teraz som ich terénnym pracovníkom v Keni.

Projekt v Keni – čo presne robíte?

Celý projekt začal ešte pred mojim príchodom. Ženy počas ročného obdobia sporili. V malých množstvách odkladali týždenne pár šilingov, aby neskôr mohli aplikovať na pôžičku v trojnásobnej hodnote ich úspor. Skôr ako ju dostali, absolvovali školenie podnikateľských zručností. Bolo to pre ne veľmi zaujímavé a poučné. Netušili, ako stanoviť cenu tak, aby pokryli všetky svoje náklady, nerozumeli tomu, že nie je správne miešať súkromné a podnikateľské veci, teda že denná tržba nemôže hneď smerovať večer do hrnca.

Mojou úlohou je týmto ženám pomáhať najmä vo výbere vhodnej podnikateľskej aktivity a tiež usmerňovanie a poradenstvo počas podnikania. Najviac času mi však zaberá celá byrokratická agenda okolo pôžičiek, keďže prijímateliek je už takmer 200. Všetko sa robí papierovo, počítač vôbec netreba a navyše sa naň nedá spoľahnúť, keďže niekedy výpadky elektriny trvajú aj niekoľko dní.

Taktiež organizujem tréningy pre ženy. Zástupkyne z každej skupiny žien sa naučili, ako vyrábať mydlo z aloe vera. Prednedávnom ženy absolvovali už druhý tréning na podnikateľské zručnosti. Je veľmi dôležité, aby sa im tieto informácie opakovali, keďže ich kapacita prijímania a pamätania si informácií je nižšia. Ešte mám v pláne zorganizovať tréning na chov a spracovanie rýb ako aj na chov včiel a výrobu medu. Sú to aktivity, ktoré v tomto regióne chýbajú a sú relatívne ľahko a lacno zrealizovateľné. A potom na záver ešte posledný tréning na podnikateľské zručnosti. Na tejto práci je najzaujímavejšia práve táto komunikácia a priama práca so ženami.

Znie to úžasne a priam neuveriteľne. Práve ste namotivovali mnohých, ktorí sa chcú stať dobrovoľníkmi. Ako na to?

Zdá sa, že dobrovoľníkov nikdy nie je dosť. Samozrejme, keď ide o prácu v rozvojovej krajine so sťaženými podmienkami, nie každý má šancu uspieť. V mojom prípade bola potrebná určitá relevantná skúsenosť s rozvojovými krajinami a konkrétne Afrikou, prinajmenšom aktívne cestovateľská. Bolo nutné vyznať sa v tom, o čom daný projekt bude - v mojom prípade systém mikropôžičiek. Ale taktiež bolo dôležité zvládnuť manažment projektu. Neziskové organizácie potrebujú vyslať do zahraničia človeka, ktorý je profesionálne zdatný a môžu mu dôverovať. Potenciálnym záujemcom o dobrovoľníctvo by som odporúčala cestovať a stráviť určitý čas v regióne ich záujmu, prípadne sa i naučiť lokálny jazyk. Najprv by tiež mali skúsiť „dobrovoľníčiť“ na Slovensku a získať tak nejakú skúsenosť s projektovým manažmentom v tomto sektore. Jednoducho, zanietenosť a ochota pomáhať sú síce dôležité, ale ešte nepresvedčia vysielajúcu neziskovú organizáciu, aby vás do terénu vyslala.

Ako tam funguje pracovný trh?

Pracovná sila ju tu neporovnateľne lacnejšia. Jeden miestny biznismen, ktorý podniká aj v Číne, mi povedal, že „v Číne sa za málo peňazí urobí strašne veľa, zatiaľ čo v Keni je to za málo peňazí strašne málo“. Nikto sa nikam neponáhľa. Prečo robiť niečo dnes, čo sa dá urobiť aj zajtra, prípadne ešte neskôr.

Tiež som nepostrehla, že by tu bola striktne stanovená nejaká minimálna mzda, alebo maximálne odrobené hodiny do týždňa, prípadne do mesiaca. Keňa bojuje s veľkou nezamestnanosťou, čo by sa vlastne správne malo nazvať prácou na čierno.

Hneď na druhej strane, ak už niekto pracuje, tak robí za dvoch – teda čo do odpracovaných hodín. Napríklad zamestnanci supermarketov, alebo internetových kaviarní a drobných obchodíkov zvyknú pracovať šesť dní v týždni, prípadne sedem a pracujú zvyčajne desať hodín denne. V doprave som sa zas stretla so skutočnosťou, že síce majú päťdňový pracovný týždeň a osemhodinový pracovný čas, ale zarábajú žalostne málo. No a potom sú samozrejme firmy a odvetvia, kde sa to približuje podmienkam, ktoré poznáme doma v Európe.

Je Keňa atraktívna pre cudzincov?

Keňa je so svojimi prírodnými krásami a ich pestrosťou turistickým rajom. Najväčší záujem je predovšetkým o biele pláže pobrežia Indického oceánu, ostrov Lamu a jeho svahilskú kultúru, či známe safari po početných kenských parkoch. Každý si tu príde na svoje. Jeden deň sa môžete venovať jachtingu, či potápaniu, ďalších pár dní strávite obdivovaním kenských šeliem, aby ste si na záver zliezli Mt. Kenya – druhý najvyšší vrch Afriky.

Druhým dôvodom je nepochybne obchod. Či už v samotnej Keni, alebo okolitých krajinách. Keňa je srdcom Východnej Afriky a má relatívne dobrú dopravnú infraštruktúru v porovnaní s okolitými krajinami. A tak väčšina tovaru začína svoju africkú cestu v prístave v Mombase alebo na letisku v Nairobi, aby ďalej pokračovala do Ugandy, Rwandy, Burundi, Somálska, Etiópie či Tanzánie.

...a ešte pred rokom a pol by sme hovorili o bezpečnosti a dlhodobej stabilite krajiny...

Viete o konkrétnych príležitostiach pre cudzincov, napríklad aj Slovákov?

Keňa je rozvojová krajina. Pôsobí tu nesmierne množstvo domácich ako aj zahraničných neziskových organizácií. Preto príležitosťou číslo jeden je dobrovoľnícka služba. Najväčší záujem je o zdravotné sestry a učiteľov a sociálnych pracovníkov. Samozrejme žiadna organizácia nepohrdne človekom pre oblasť financií, marketingu alebo informačných technológií. Minimálna prax je zvyčajne podmienkou. Hlavné mesto Nairobi je sídlom viacerých významných inštitúcií. Medzi inými aj Organizácia Spojených Národov či Európska Únia. Tu už je však potrebná relevantná a dlhodobejšia prax.

Keňa netrpí ani nedostatkom veľkých či už medzinárodných alebo národných firiem. Sú samozrejme koncentrované vo veľkých mestách a najväčím prínosom sú pre miestnych už spomínané tri oblasti: financie, marketing a informačné technológie. V prípade zamestnania sa pre firmu treba rátať s niekoľkomesačným procesom vybavovania víz, ktorých cena je približne 1000 EUR. Miestne neziskové organizácie sú zvyčajne prevádzkované, alebo financované cirkvami, pre ktoré sa vzťahuje iný typ víz. Ich získanie je časovo rovnako náročné, ale cena je pribižne len 60 EUR. Trojmesačné turistické víza, ktoré dostanete pri vstupe do krajiny sa dajú bez problémov predĺžiť o ďalšie tri mesiace. Potom však treba krajinu opustiť.

Tiež som zistila, že poskytnuté informácie týkajúce sa víz či už ohľadom cien, alebo procesu a času, sa menia spolu s pracovníkom za okienkom imigračného úradu...

A konkrétne sektory, v ktorých sa človek, napríklad aj cudzinec, môže v Keni uplatniť?

Hitom číslo jeden je určite telekomunikačný sektor. Pevná linka bola aj tu prevalcovaná mobilnými operátormi a pred pár mesiacmi vstúpil na trh už štvrtý hráč. Toto podnikateľské prostredie je veľmi zdravé a dravé zároveň.

Prudko sa rozvíja aj bankovníctvo. O klientov medzi sebou súperia tak domáce ako aj zahraničné banky. Potravinárstvo je tiež veľmi stabilné odvetvie. Popri pár silných domácich firmách tu exportujú viaceré zahraničné koncerny. Napríklad momentálne švajčiarska firma Nestle Foods zriaďuje v Nairobi svoje hlavné sídlo pre celý africký trh.

Naopak, cestovný ruch a stavebníctvo sú v súčasnosti na ústupe v dôsledku pretrvávajúcej krízy. Obe tieto odvetvia sú v Keni priamo napojené na prostriedky vyspelých krajín, preto sa ich rast v poslednom období výrazne spomalil. Cestovný ruch je oslabený aj z dôvodu povolebného násilia, ku ktorému došlo pred rokom a pol, keď v dôsledku zmanipulovaných prezidentských volieb došlo ku vzájomnému vraždeniu medzi kmeňmi dvoch hlavných kandidátov. Následne nato došlo k silnému poklesu v dopravnom odvetví, ktoré sa predtým začalo sľubne rozvíjať.

Možno ešte priskoro hodnotiť, ale čo vám táto zmena – život v Keni dal?

Kultúrnu citlivosť. Takú tú ozajstnú, nie len teoretickú o kultúrnych a reintegračných šokoch. Proste brať veci také, aké sú. Nesúdiť ich, neškatuľkovať na dobré a zlé. Samozrejme aj nové priateľstvá, výzvy, skúsenosti a vedomosti.

Prečo práve Keňa a nie iná rozvojová krajina?

Bola to všetko zhoda okolností. Práve som končila bakalárske štúdium práva, vo firme boli veci zabehnuté – chcelo to zmenu. A potom prišla ponuka od Človeka v ohrození. Už počas štúdia a aj v pracovnej oblasti som sa angažovala v neziskovom sektore, predovšetkým v oblasti práce s mládežou, takže to pre mňa nebolo až také nové. Podnikateľské prostredie je síce príjemné, ale neziskový sektor mi bol vždy bližší. Voľba bola pomerne ľahká. Vlastne možno to bolo úplne naopak. Ja som si daný projekt nevybrala, ale on si vybral mňa: celé to na mňa sedí, čo do náplne práce, lokality, ako aj cieľovej skupiny.

Na čo bolo najťažšie zvyknúť si od začiatku?

Pre mňa vždy mal a aj bude mať veľkú dôležitosť môj čas. Tak súkromný ako aj pracovný. Vždy som sa ho snažila využiť čo najefektívnejšie, a to isté som očakávala aj od ľudí okolo mňa. Tu čas plynie úplne inak a jeho hodnota je nízka. Miestnym ľuďom, ako sa zdá, nemá čo utiecť, niet sa kam ponáhľať. Proste hakuna matata. Meškanie dve hodiny nie je ničím neobvyklým a povedala by som, že všeobecne akceptovaným. Ak prší a na inokedy prašných cestách sa prevaľuje blato, nemusíte radšej ani nikam chodiť...

Tiež som si musela zvykať na dopravu, ktorá na prvý pohľad pôsobí dosť dezorientovane, či už chce človek prejsť z jednej strany cesty na druhú, alebo sa presunúť z miesta na miesto. A už spomínané dažde dopravu vždy úplne paralyzujú, a to tak v meste v dôsledku zápch, ako aj na vidieku v dôsledku nekvalitných blatových ciest.

Ďalšou nástrahou bola zdravotná otázka. Keňa je malarická oblasť a okrem repelentu treba mať po ruke vždy aj antimalariká. Takisto si človek musí dávať veľmi veľký pozor čo zje, aby sa vyhol žalúdočným problémom.

Prekážkou by sa mohli zdať aj miestne rituály. Držia sa predovšetkým na vidieku, mestá si žijú už modernejším a rýchlejším životom... Žiadne stretnutie alebo tréning nemôžu začať bez modlenia. Ak je udalosť väčšia, za väčšieho počtu účastníkov, zvyknú sa spievať piesne a tancovať. Rovnako vyzerá aj záver. Ak je medzi zúčastnenými nejaký hosť alebo cudzinec, hlavným bodom programu je jeho pohostenie. Aj tí najchudobnejší z najchudobnejších pre vás zabijú poslednú sliepku len preto, aby ste sa dobre najedli a oni možno nebudú ďalší týždeň jesť. Odmietnuť je však zakázané...

Viac o Keni a cestovaní po okolitých afrických krajinách z rozprávania Edity čítajte tu.

Dajú sa nájsť vôbec nejaké súvislosti medzi slovenskou a kenskou alebo africkou kultúrou?

Keňa nie je Afrika a naopak Afrika nie je Keňa. Afriku nemožno generalizovať rovnako ako nemožno generalizovať Európu.

Čo máme s Keňanmi spoločné je určite pohostinnosť. S takým malým rozdielom, že tá naša sa už časom zmenila na takú vypočítavú. Tá kenská je ešte ozajstná – úprimná a nezištná. Dokonca časťo zneužívaná. Nie je ničím výnimočným, že človeku na vidieku stačí počas dňa navštíviť pár príbuzných (čo nie je veľký problém vzhľadom na to, že tradičná kenská rodina je veľmi veľká, priemerný počet detí je od päť vyššie, pričom na vidieku nie je ani dnes polygamia ničím výnimočným) a podľa tradície treba hosťa „nachovať“, je o lenivého príbuzného permanentne postarané...

Tiež máme spoločnú záľubu v pití piva a aj tvrdšieho alkoholu, kedy v malých krčmičkách, či veľkých pohostinstvách rovnako pozerajú futbal Keňania i Slováci a ku tomu všetkému neodmysliteľne patrí frfľanie na celú politickú garnitúru a riešenie globálnych problémov od pohárika (smiech).

Odlišné je už spomínané ponímanie času. Rovnako inak je vnímaná hodnota ľudského života. Neprestajne čítam v novinách o znásilňovaní a vraždách... Smrť je tragédiou, ale ako sa zdá, pre mnohých Keňanov nie je „až takým veľkým hriechom“ siahnuť inému človeku na život, najmä ak je on sám v núdzi a trpí nedostatkom...

Ešte máme spoločnú jednu vec a síce ako sa navzájom na seba pozeráme. Za akokoľvek vyspelý národ sa považujeme, ešte stále je černoch v uliciach Bratislavy predmetom zvedavých pohľadov či vystretých ukazovákov. S podobnou situáciou sa stretávam tu. Hlavne na vidieku sa predovšetkým deti idú takmer zblázniť, že ma vidia. Aj desaťkrát ma pozdravia a tie smelšie si ma prídu aj chytiť...

Dá sa v Keni hovoriť aj o fungujúcej slovenskej komunite?

Tým, že ja som sem prišla v rámci neziskového sektoru, kde networking vždy fungoval, hneď som spoznala miestnych Slovákov, ktorí tu pracujú pre iné neziskové organizácie. V Keni sú tiež prevádzkované dve slovenské kliniky (v Nairobi a Eldoret), tak netrvalo dlho, aby som sa zoznámila so slovenskými lekármi na oboch miestach. V Eldoret sa tiež nachádza slovenská fara, ktorej kňaza som už tiež stretla.

Poviete nám aj o nejakých zvláštnych alebo vtipných príhodách, ktoré sa vám stihli stať?

Keď som bola raz pomáhať v jednom rehabilitačnom centre pre „streetboys“, stretla som tam rehabilitovaného chlapca, vo veku približne 14-15 rokov. Keď sa dozvedel, že som zo Slovenska, tak sa mi pozdravil „Dobrý deň“ a vysypal na mňa základné geografické údaje o Slovensku. Potom som zistila, že si ho na diaľku adoptovala slovenská rodina, ktorá mu platí strednú školu...Takéto veci ma vždy vedia nesmierne potešiť – teda že donorské peniaze nájdu skutočného prijímateľa, ktorý to vie patrične oceniť a byť vďačný...

Tiež som mala to štastie a zažila víťazstvo Baracka Obamu v prezidentských voľbách práve tu v Keni. Jeho otec bol totiž Keňan, a tak sa miestni obyvatelia zbláznili a vo veľkom oslavovali víťazstvo svojho „syna“. Skutočne prepuklo celokenské šialenstvo. Spontánne oslavy, hostiny a ohňostroje. Hotely a reštaurácie po celej krajine znižovali ceny, aby čo najviac ľudí mohlo oslavovať - Keňania mali 6. novembra voľno, aby mohli dospať 5. november, prípadne pokračovať v oslavách. V parlamente bol návrh zákona, aby bol 4. november vyhlásený za celoštátny sviatok Obamovho zvolenia za amerického prezidenta. Noviny zo 6. novembra boli beznádejne vypredané už ráno, keďže obsahovali množstvo špeciálnych príloh o Obamovi... a večer ich už ziskuchtiví Keňania ponúkali na eBay. Americká vlajka sa začala objavovať na najrôznejších miestach ako napríklad na budovách, v oknách, na autobusoch a dokonca ju vztýčili aj v slume. Veľké firmy (predovšetkým telekomunikačné a potravinárske) si kupovali inzerciu v novinách, kde Obamovi oslavne gratulovali. Všetky knihy, ktoré Obama napísal boli po jeho víťazstve beznádejne vypredané. Roztrhlo sa vrece so spontánnymi piesňami o Obamovi a koncerty na počesť jeho víťazstva. Dokonca má vlastný raegge muzikál... A tiež sa na trh dostalo nové pivo s názvom „President“.

Aké sú vaše osobné plány pre budúcnosť? Sú späté so Slovenskom?

Určite. Tu som si len potvrdila, že patrím len a len na Slovensko. Keď sa o pár rokov vrátim, mám v pláne založiť vlastnú firmu, ktorá ma bude živiť a zároveň vlastnú neziskovú organizáciu, ktorá ma bude tešiť.

Ďakujeme za vyčerpávajúce informácie o Keni, prajeme vám veľa úspechov a šťastný návrat domov!!!