Kariéra bez hraníc

• Štúdium
• Výber kariéry
• Absolvent
• Kariérny štart
• V zamestnaní
• Zahraničie

  • Doma alebo v zahraničí?
  • Slovensko
  • Belgicko
  • Holandsko
  • Veľká Británia
  • Írsko
  • Francúzsko
  • Taliansko
  • Cyprus
  • Čierna Hora
  • USA
    • Rozhovory s USA
    • Legálny status v USA
      • H1B víza
    • Kríza na trhu, jeseň 2008
  • Afrika
  • Mexiko
  • Krajiny stredného východu
  • Malajzia
  • Čína
  • Singapur
  • Austrália a Nový Zéland
  • India
  • Praktické rady a tipy
• Odchod z práce

Grafický dizajnér - Branislav Švač

Branislav Švač pochádza z Krompách, kde už na gymnáziu objavil svoju profesionálnu vášeň - grafický dizajn. Ten ho doviedol do Bratislavy, kde profesionálne rokmi vyrástol do pozície riaditeľa reklamnej agentúry. Túžba ísť "ďalej", niečo nové spoznať a objaviť iné svety, ho odviala do Číny, kde žil vyše jedného roka a pracoval ako učiteľ angličtiny na štátnej základnej škole. Teraz je späť na Slovensku a okrem svojich zážitkov z Číny rozpráva aj o svojom návrate na Slovensko.


Čína pohľadom Braňa Švača
Shanghai

Braňo, kedy a ako ste sa rozhodli, že sa budete profesionálne venovať grafickému dizajnu? 

Bolo to práve na gymnáziu, kde som sa zoznámil s človekom, ktorý "kreslil na počítači" a bolo rozhodnuté. V grafickom dizajne som našiel celkom dobré zastúpenie viacerých mojich záujmov - počítače, technika, umenie, dizajn. 

A akými pracovnými pozíciami ste od štúdia až doteraz prešli? 

Začínal som v maličkej tlačiarni ako DTP (desktop publishing) operátor a mojou pracovnou náplňou bola príprava rôznych tabuliek a tlačív pre tlač. Neskôr sa k tomu začali pridávať aj kreatívnejšie úlohy, ako návrhy vizitiek, hlavičkových papierov a podobne, čo môj záujem začalo posúvať stále viac skôr do tej tvorivejšej polohy. Nevyhnutne ma teda DTP prestalo napĺňať a nakoniec som prešiel do reklamného štúdia na pozíciu kreatívneho grafika. Postupne, ako rástli moje skúsenosti, rástli aj moje nároky na prácu, ktorú som chcel robiť. Niekoľko krát som teda zmenil pôsobisko a postupne sa presúval do stále väčšieho mesta a väčšej reklamnej agentúry. Nakoniec som zakotvil v našom hlavnom meste, kde sa už aj moja kariéra začala posúvať do ďalšieho rozmeru. Z pozície kreatívneho grafika som sa postupne dostával na pozície manažérske, až som nakoniec skončil na pozícii riaditeľa reklamnej agentúry. 

Čo z doterajších skúseností považujete za svoj najväčší úspech, a máte aj nejaký neúspech? 

Svoj doterajší život je mojim najväčším úspechom. A neúspech - nespomínam si na nič - keď človek robí všetky rozhodnutia v súlade so svojim najlepším svedomím a vedomím, neurobí nič, čo by neskôr ľutoval. 

Čo odporúčate ľuďom, ktorí sa práve rozhodujú o vlastnej profesionálnej dráhe a zvažujú aj cestu podobného zamerania, akou ste šli vy? 

Myslím, že je úplne jedno, čomu sa chce človek venovať. Jedinou podstatnou vecou je jeho vlastné chcenie. To chcenie musí byť také veľké, že je pripravený a ochotný mu podriadiť veľkú časť svojho života. Vždy musíme niečo dať, aby sme niečo dostali. To isté platí aj v profesionálnom živote. Čím viac sa do toho človek vloží, tým väčší bude úspech. Dôležité ale je naozaj počúvať čo v skutočnosti chceme. Ak sa do niečoho pustíme motivovaní vlastným záujmom, hnaní vnútornou túžbou po poznaní a po napredovaní v danej oblasti, nebudú nám pripadať ťažké ani obety, ktoré pri tom budeme musieť priniesť, a všetko vôkol nás bude pracovať v náš prospech. Všetko potom bude len prirodzený sled udalostí a kariérny postup nebude nič iné, ako jeden krok prirodzene nasledujúci za druhým. Ak by sme sa ale niečomu mali venovať nasilu, alebo ak by naše pohnútky mali byť čisto racionálne a nemali by základ hlboko v nás, v našom vnútri, boli by sme odsúdení na nekonečný boj s prekážkami a komplikáciami a všetko, čo by sme museli obetovať pre danú záležitosť, by sme brali ako trpké odriekanie. Zamestnanie by sa nám potom zmenilo na jedno veľké bojisko a kariérny postup by sa pre nás stal vojnovým ťažením. 

Čo ste v zahraničí získali, čo máte pocit, že by ste doma nikdy nezískali?

Priblížil som sa lepšiemu chápaniu sveta, našej spoločnosti a samozrejme tým aj seba samého. To sa dá len veľmi ťažko, ak ste dennodenne uprostred všetkého diania. Je potrebné sa na to všetko pozrieť z inej perspektívy, mať možnosť porovnania s niečím úplne iným. 

Čo vás zaviedlo konkrétne do Číny? 

Jedného dňa som si uvedomil, že už nie som spokojný so životom, ktorý vediem a že sa potrebujem posunúť niekam ďalej. Zároveň som si uvedomil, že ak posunutie, tak poriadne. V tom čase mi osud do cesty zavial niekoho, kto v Číne žil niekoľko rokov. Bol som fascinovaný rozprávaním o krajine, v ktorej sa ľudia pozerajú na veci inak, ako my a majú iné hodnoty ako my. Takže bolo rozhodnuté. 

Ako by ste opísali čínsku kultúru? 

Čína je niečo, čo je veľmi vzdialené realite, ktorú poznáme. Väčšinou to však človek nespozoruje na prvý pohľad. Najprv si všimnete iba povrchné rozdiely, ako napríklad rozdiely v stravovacích návykoch, v obliekaní, v architektúre a podobne. Neskôr, ak máte možnosť bližšieho kontaktu s Číňanmi a ich kultúrou, si začnete uvedomovať, že mnohým veciam nerozumiete. Vidíte ich robiť rovnaké veci, ktoré robíme aj my, ale niečo vám na tom nesedí. 

Myslím, že v zásade sa rovnako Číňania, ako aj my, snažíme v živote dosahovať rovnaké ciele. Diametrálne rozličné sú ale cesty, ktorými sa k nim snažíme dostať. Rozdiely sú v hodnotovom rebríčku, v ponímaní morálky, v chápaní funkcie rodiny, celkovo v systéme medziľudských vzťahov a v mnohých iných aspektoch života, ktoré my považujeme za samozrejmé a pevne dané v podobe, v akej ich poznáme. 

Napriek búrlivým zmenám, ktorými Čína začala prechádzať v minulom storočí a aj napriek zničujúcej kultúrnej revolúcii, ktorá sa pokúsila poprieť a zlikvidovať všetko pôvodné, všetko čo robilo Čínu Čínou, je v čínskej kultúre stále citeľná jej niekoľko tisícročná história a majestátnosť v minulosti jednej z najvyspelejších civilizácií, aké kedy na Zemi existovali. 

To znie fascinujúco. Ak by ste to mali zhrnúť, aké sú teda hlavné dôvody, alebo plusy, prečo ísť žiť alebo pracovať do tejto krajiny? 

V tomto sa asi budem opakovať. Je to neoceniteľná oči otvárajúca skúsenosť, po ktorej sa človeku s najväčšou pravdepodobnosťou v zásadnej miere zmení spôsob, akým pozerá na svoju vlastnú kultúru a aj sám na seba. Trochu prozaickejším dôvodom môže byť aj možnosť zaujímavého uplatnenia sa a dobrého zárobku, spolu so silno privilegovaným, alebo až zvláštnym postavením všetkých, prichádzajúcich zo západných krajín. Číňania sa vo všeobecnosti správajú k cudzincom ako k niekomu, kto je im samým akoby nadradený. 

A nejaké nevýhody, hovoriace proti odchodu tam? 

V prvom rade je potrebné mať neustále na pamäti, že sa ešte stále jedná o krajinu rozvojovú. Našincovi môže trochu robiť problémy stretnutie s javmi sprevádzajúcimi túto ešte sa len vyvíjajúcu spoločnosť, ako napríklad s diskrimináciou na základe výšky, s tzv. mäkkým rasizmom a samozrejme s ešte stále prítomným problémom v oblasti dodržiavania základných ľudských práv a slobôd. 

Pre rozmaznaného Stredoeurópana môže byť ďalším orieškom prispôsobenie sa niektorým pre Čínu charakteristickým zvykom, obyčajom a tradíciám. Nie každý si napríklad dokáže zvyknúť na neuveriteľný chaos vládnuci na cestách, na ešte stále prítomné pľutie na verejnosti, na veľmi benevolentný vzťah Číňanov k odhadzovaniu odpadkov rovno na chodník a samozrejme na, podľa mňa, jeden z najväčších prínosov čínskej kultúry celému svetu - čínsku kuchyňu. Tu sa našinec so slabším žalúdkom môže pravidelne dostávať do problémov nie len pri konzumácií rôznych zvierat a ich častí, o ktorých jedení v našich končinách ani len neuvažujeme, ale aj pri stolovaní samotnom, ku ktorému v Číne neoddeliteľne patrí taktiež prejavovanie spokojnosti s jedlom vydávaním zvukov, ktoré sú u nás na verejnosti absolútnym tabu. 

A teraz konkrétne, ako ste si vy zvykli na ázijské dosť známe (a teraz ospravedlňte naše priame vyjadrenie) grganie a prdenie pri jedle? 

Aby sme boli dôslední a Ázijcom nekrivdili, musíme k tomu grganiu a prdeniu ešte prirátať aj sŕkanie a mľaskanie. Mne to ale žiaden problém nerobilo. Najprv som, samozrejme, bol trochu zaskočený ich spontánnosťou s týmito fyzickými prejavmi, ale veľmi rýchlo som si na to zvykol. Ale každopádne to bolo iba prekvapenie a myslím, že ani raz som o tomto správaní nezmýšľal ako o vulgárnom či vrcholne nevhodnom. V danom prostredí, berúc do úvahy celú atmosféru, ktorá pri stolovaní na čínsky spôsob vládne, to tam podľa mňa dokonca aj patrí. Približovanie sa čínskej kultúry k tej našej západnej však so sebou prináša zmeny aj v tejto oblasti. Preto, ak si chcete naplno vychutnať zážitok z grgania, prdenia, sŕkania a mľaskania pri jedle, musíte navštíviť stravovacie zariadenie nižšej kategórie, poprípade sa zastaviť pri niektorom z nespočetných pouličných stánkov/vozíkov s jedlom. So stúpajúcou kvalitou reštaurácií sa z nich totiž postupne vytráca najprv prdenie, potom grganie a nakoniec mľaskanie. Posledným mohykánom v tých najlepších čínskych reštauráciách ostáva už iba sŕkanie, ktoré si ale svoju pevnú pozíciu pri čínskych stoloch ešte nejaký ten čas udrží, keďže jesť polievku s rezancami dlhými ako špagety bez sŕkania je takmer nemožné. 

A aké je to z pracovného alebo biznis pohľadu? 

Z pracovného hľadiska je najväčším strašiakom priam nekonečný systém byrokracie, ktorý sa ešte aj od provincie k provincii dosť zásadne odlišuje, čoho výsledkom je nevyhnutnosť vynaloženia obrovského úsilia pri vybavovaní čohokoľvek zložitejšieho ako novej SIM karty. Keď si potom k byrokracii pridáme ešte široko-ďaleko rozšírenú korupciu a z politického systému vyplývajúcu nevyhnutnosť komunistickej strany mať dosah na všetko dôležité, čo sa v krajine deje, zistíme, že pracovať alebo podnikať v tejto krajine nemusí byť vôbec prechádzka ružovým sadom. 

Ďalšiu obrovskú dávku trpezlivosti si vyžaduje pasovanie sa s ponímaním kvality a termínov na čínsky spôsob. V podstate asi podľa hesiel "nič nie je dostatočne nekvalitné natoľko, aby to nemohlo byť ešte nekvalitnejšie", "čo oko nevidí, srdce nebolí" a "čo môžeš urobiť dnes, odlož na pozajtra a budeš mať dva dni voľna". Západní manažéri dosadení do svojich čínskych pobočiek materskými západnými spoločnosťami sa pasujú napríklad s fenoménom tzv. vizuálnej práce - to znamená že sa pracuje, len keď má manažér vizuálny kontakt s pracovníkmi a odvrátenie jeho pohľadu znamená okamžité prerušenie práce. Ďalším orieškom je vzdelávací systém, ktorý každoročne produkuje milióny čerstvých absolventov vysokých škôl, z ktorých drvivá väčšina nie je schopná ani len náznaku kreatívneho myslenia a operatívneho riešenia problémov. To vedie k situáciám, keď pracovník na poste stredného manažmentu v IT spoločnosti telefonuje svojmu otcovi, aby mu poradil, ako má vyriešiť nejaký pracovný problém, pričom otec je negramotný roľník z vidieka. 

Ako vyzerá proces pre cudzinca, napríklad Slováka, ktorý by hľadal prácu v Číne? 

Celá čínska spoločnosť akoby stála a držala pokope na základe blízkych vzťahov a osobných kontaktov. Osobný kontakt, poprípade referencie alebo odporúčacie listy sú tými najefektívnejšími prostriedkami na otváranie dverí prakticky vo všetkých oblastiach spoločnosti. To je však značne limitujúci spôsob pre nájdenie práce, a pri veľkosti čínskeho pracovného trhu sa preto dá len veľmi ťažko vyhnúť kontaktu s personálnymi agentúrami a sprostredkovateľmi. V tomto smere je možné si vyberať z nepreberného množstva agentúr poskytujúcich svoje služby v celom spektre - od tých najkvalitnejších až po úplných amatérov, snažiacich sa len rýchlo a ľahko prísť k peniazom. Vo väčších mestách sa zároveň pravidelne konajú veľtrhy pracovných miest, kde sa dá priamo stretnúť so zamestnávateľmi ponúkajúcimi voľné pracovné miesta. 

Zamestnávanie cudzincov v Číne spadá pod právomoc a kontrolu Úradu pre zahraničných expertov (Foreign Expert Bureau). Z osobnej skúsenosti mám však pocit, že úloha FEB ani nie je tak v regulácii zamestnávania cudzincov v krajine, ako skôr v ochrane ich zamestnaneckých práv. Miestne FEB zvyknú byť taktiež zaujímavým zdrojom informácií o voľných pracovných miestach. 

Pri ochrane svojich zamestnaneckých práv je žiaľ situácia podobná, ako v iných oblastiach života v Číne. Jediné, na čo sa môžete spoľahnúť, je váš vlastný úsudok a referencie, ktoré sa vám podarí o zamestnávateľovi zohnať. Mnohokrát ani podpísaný kontrakt s presne vymedzenými podmienkami neznamená, že sú tie podmienky zo strany zamestnávateľa dodržiavané a právna vymožiteľnosť akýchkoľvek nárokov alebo náhrad je v Číne stále veľmi komplikovaná. 

Všeobecne by sme mohli pracovný trh v Číne charakterizovať ako veľmi nevyvážený. Na jednej strane tu nájdeme zástupy bývalých roľníkov, ktorí už mali dosť vidieckeho života na hranici biedy a vybrali sa hľadať šťastie do priemyselne vyspelejších častí krajiny na východe, vytvárajúc pritom armádu nezamestnaných, putujúcich z mesta do mesta ako migrujúci robotníci hľadajúci príležitostnú prácu. Na strane druhej ešte rýchlejší rozvoj ekonomiky je brzdený zúfalým nedostatkom kvalifikovaných robotníkov a pracovníkov na všetkých úrovniach a vo všetkých priemyselných odvetviach. Takže ide o trh, ktorý vie momentálne a v nasledujúcich desaťročiach "pohltiť" veľké množstvo odborníkov a vzdelaných, multikulturálne založených manažérov. 

Máte pre nás aj nejaké tipy a triky, ktoré človeku pomôžu profesionálne uspieť v Číne? 

Áno. Sú to: biela pokožka a pochádzať najlepšie z USA, Británie, Austrálie alebo Nemecka. Ovládať jazyk - angličtina je nevyhnutnosťou a čínština obrovskou výhodou. Mať vo svojej profesionálnej oblasti záujmu dosiahnuté čo najvyššie formálne vzdelanie.

Aká bola teda vaša osobná skúsenosť v Číne, čo sa týka pracovného života? Prešli ste týmto procesom hľadania práce po tom, ako ste do Číny pricestovali, alebo ste išli "na istotu" a mali ste prácu zabezpečenú vopred, alebo ste tam boli za účelom podnikania, alebo rozvoja biznisu? 

Do Číny som šiel so zámerom učiť angličtinu a keďže som s tým nemal žiadne predchádzajúce skúsenosti, hľadal som spôsob, ako ich získať. Po krátkom hľadaní na internete som našiel jazykovú školu, ktorá ponúkala učiteľské kurzy TEFL (Teaching English as a Foreign Language - učenie angličtiny ako cudzieho jazyka). Podobných škôl, poprípade aj online TEFL kurzov nájdete na internete celé more, ale táto mala jednoznačnú výhodu v tom, že má prevádzku priamo v Číne ale aj v Brne, čo mi veľmi uľahčilo celý proces vybavovania kurzu. Úroveň mojej angličtiny si teda otestovali na pohovore v Brne a samotný mesačný kurz som absolvoval už v Číne. Ako som predpokladal, ukázalo sa to z mojej strany ako dobrá voľba. Škola sa o mňa počas trvania kurzu kompletne postarala a poskytla mi všetku potrebnú podporu, tak dôležitú pre vystrašeného stredoeurópana, ktorý sa odrazu ocitol uprostred cudzej krajiny s úplne odlišnou civilizáciou 8.000 km od domova. K službám jazykovej školy patrila aj asistencia pri hľadaní zamestnania po úspešnom ukončení kurzu, čo bola opäť obrovská pomoc. Bez takejto podpory by som si len ťažko vedel predstaviť nájsť si prácu, nemajúc žiadne predchádzajúce skúsenosti s učením, nie to ešte s učením v Číne a pochádzajúc z krajiny, kde mojim rodným ba ani len druhým, jazykom nie je angličtina. 

Čo sú podľa vás momentálne oblasti najrýchlejšie a najviac prekvitajúce v Číne? 

Myslím že pri pohľade na takmer ktorýkoľvek výrobok, s ktorým sa dnes u nás dostaneme do styku, je nám jasné, že Čína je v súčasnosti akousi továrňou sveta. Lacná pracovná sila a žiaľ aj ešte stále uvoľnená environmentálna politika robí produkty miestnych výrobcov cenovo konkurencieschopnými na svetových trhoch. To využívajú aj mnohí silnejší západní výrobcovia, ktorí sa odhodlali popasovať sa so všetkými problémami, ktoré podnikanie v Číne prináša a rozbehli tam svoju výrobu v snahe znížiť náklady. Výsledkom je rýchly rast hádam vo všetkých odvetviach a oblastiach priemyslu, a to vrátane školstva a vzdelávania. V súvislosti s otváraním sa Číny svetu nastáva trend "naháňania sa" po cudzojazyčnej gramotnosti, a to hlavne po angličtine. Napr. čínske vysoké školstvo sa snaží vynahradiť nedostatok vlastných kapacít importovaním učiteľov zo zahraničia. 

A máte obraz o tom, či a ako je aktívna slovenská komunita v Číne? 

Slovák je v Číne jednoznačne ohrozeným druhom. Osobne som sa poznal iba s dvoma, ktorí boli v Číne v rovnakom čase ako ja. Žiaľ, iba krátko pred mojim odchodom z Číny som sa dozvedel o pravidelných stretnutiach Čechov a Slovákov organizovaných konzulátom v Šanghaji a nestihol som sa zúčastniť ani na jednom z nich. 

Teraz niečo viac o tom, prečo ste sa rozhodli vrátiť sa na Slovensko. V prvom rade, chýbal vám niekedy v ďalekej cudzine kúsok domoviny? A ak áno, čo konkrétne? 

Tak, ako ľahko som zo začiatku zvládal to, čo niektorí nazývajú kultúrnym šokom, tak ťažko na mňa doľahli všetky tie kultúrne rozdiely a vlastne aj celá situácia v Číne, asi po trištvrte roku môjho pobytu tam. Veľa vecí mi začalo vyložene liezť na nervy, alebo ma až iritovať. Vtedy som začal vážne uvažovať o odchode z Číny. Hľadal som rôzne možnosti, ktoré by som mohol využiť a presunúť sa niekam do iného kúta zemegule. Všetky tieto plány som ale nakoniec musel z rodinných dôvodov odložiť a moja cesta z Číny viedla na rodnú hrudu. 

Čo sa týka vecí, ktoré mi v Číne z mojej domoviny chýbali, tak na úplne prvé miesto musím určite zaradiť prírodu. Pochádzam z pomedzi ihličnatých lesov a kopcov východného Slovenska a život na rovine je pre mňa priam utrpením. V Číne som žil v meste Suzhou asi 80 km západne od Šanghaja. Tamojšia krajina je takmer dokonale plochá a najvyšší kopec v oblasti má vrchol vo výške asi 240 metrov. Ale aj keď som cestoval a navštívil hornatejšie oblasti, nikdy sa to nedalo porovnať s tým, čo vidím u nás všade navôkol. Môj celkový pocit frustrácie z tamojšej prírody ešte stupňovalo miestami až neznesiteľné znečistenie ovzdušia, vďaka ktorému bolo po mnoho dní nebo zahalené sivým povlakom smogu, cez ktorý slnko vyzeralo iba ako špinavožltá nálepka na oblohe. Musím ale podotknúť, že takto poznačené životné prostredie nájdete iba v priemyselných oblastiach krajiny. Západné provincie sú zväčša panensky nedotknuté a človek sa tam skôr dostáva do opačného konfliktu s prírodou - človek je ten, čo bojuje o prežitie. 

Z ďalších vecí, ktoré mi chýbali, to už len z času na čas boli nejaké tie naše slovenské dobroty, ako halušky, ovčí syr a pod. no a niekedy samozrejme aj rodina a priatelia. Ale to sa v súčasnosti dá bez problémov zvládať za pomoci výdobytkov techniky ako napr. internetu. 

A ako ste prežívali svoj príchod a adaptáciu späť doma? 

Úprimne povedané, v momente, keď moja noha spočinula na podlahe terminálu vo Schwechate, mal som sto chutí sa otočiť a najbližším možným spojom letieť späť. Uvedomil som si, že sa vlastne nechcem vrátiť do bežnej reality mojej rodnej krajiny, začať opäť riešiť dokola sa opakujúce každodenné problémy a každý večer si líhať spať s tým, že tak na 80% viem, čo ma na druhý deň čaká. Uvedomil som si, že som sa nakazil nevyliečiteľnou chorobou, ktorá človeka vyháňa z tepla a bezpečia svojho domova do ďalekých a neznámych krajín - cestovateľskou vášňou. Nevedel som pochopiť, prečo by som mal tu doma, kde už skoro všetko poznám, chodiť každý deň do práce, večer zabehnúť s priateľmi na pohárik a cez víkend si urobiť krátky výlet. Veď by som namiesto toho mohol to isté robiť v pre mňa úplne cudzej krajine, kde aj to každodenné chodenie do práce nie je obyčajné, večerné zaskočenie s novými priateľmi na pohárik sa môže ľahko zmeniť na úžasné dobrodružstvo a víkendový krátky výlet sa rovná objaviteľskej expedícii. Vtedy na letisku vo Schwechate som si asi po prvý krát naozaj uvedomil, ako veľmi mi bude chýbať ten nikdy neustávajúci pocit objavovania niečoho nového, ktorý som takmer nepretržite zažíval počas celého môjho pobytu tak ďaleko od mojej rodnej krajiny. Výsledkom bolo, že ešte niekoľko týždňov po mojom návrate som sa cítil ako vo filme, ktorý sa odohráva mimo mňa a po nástupe do zamestnania mi trvalo niekoľko ďalších mesiacov, kým som sa dokázal prispôsobiť tunajšiemu tempu a spôsobu práce. 

Pamätáte sa na nejaké pozitívne prvky po návrate, v prvých týždňoch, keď ste si povedali, že "aké milé, príjemné a dobré" je byť zase doma? 

Jednoznačne bolo pre mňa veľmi príjemné stretnúť svojich blízkych a priateľov, navštíviť staré známe miesta a opäť sa kochať pohľadom na naše nádherné kopce a doliny, napchať sa otcovými fantastickými haluškami s tvarohom a vypiť si dobré čapované pivo. 

Čo by ste odporúčali tým, ktorí procesom návratu a adaptácie ešte len pôjdu? 

Myslím, že je to veľmi subjektívne. Niekto sa potrebuje prispôsobovať podmienkam postupne a niekomu viac vyhovuje terapia šokom. Veľa tiež závisí od toho, aký mal človek vzťah ku krajine, z ktorej sa vracia a taktiež aký má vzťah k svojej domovine. 

Vďaka Braňo za inšpiratívny rozhovor s vami a veľa šťastia do budúcnosti!