Kariéra bez hraníc



Fotograf Miki Barlok v Írsku

Miki, kedy to zaiskrilo medzi Tebou a foťákom?

Prvý krát som chytil do rúk foťák, keď som mal asi 9 rokov. Bavilo ma fotiť na čiernobiely film na manuálnom foťáku. Keďže film nebol zadarmo, premýšľal som tuho, čo odfotím. Vyvolávanie filmu v tmavej komore bol pre mňa zážitkom. Tam som dokázal stráviť hodiny a ani som si neuvedomil, ako čas letí. Keď som neskôr chytil do ruky mô prvý stredoformát, bolo to už lepšie. Predsa len, hľadáčik bol väčší a krásne tam bolo vidieť hĺbku ostrosti. To už som bol na strednej škole.

Po nej som sa rozhodol ísť študovať architektúru, čo doteraz považujem za dobré rozhodnutie. Bolo to krásne spojenie umenia a matematiky. Okrem architektonických vecí sme sa učili všeličo možné o umení, histórii umenia, kompozícii, farbách, svetle – a to všetko súvisí s fotkou. Už počas školy som pracoval v architektonickom ateliéri, a popri tom som stále fotil. Mal som nejaké malé fotografické zákazky. Popri tom som sa dostal aj k natáčaniu, kde som spojil fotografické videnie s príbehom. Čerpal som z dostupnej literatúry, ale našťastie som mal aj mnoho kamarátov, ktorí sa venovali natáčaniu profesionálne. Všetko som s nimi konzultoval a učil sa od nich. Dospelo to do štádia, keď som si uvedomil, že sa tomu chcem venovať seriózne a v tom prípade by som mal byť na škole, kde môžem študovať práve to.

Nešlo mi o titul, pretože som už jeden mal. Bol to hlad po vedomostiach. Tak som sa prihlásil na VŠMU na kameru a réžiu. Berú len 5 ľudí ročne a množstvo ľudí sa tam dostalo až na mnohé opakovania. Zobrali ma na prvý šup. To bol pre mňa veľký moment. Vtedy som si uvedomil, že mám pol roka, kým začnem študovať – a že to je môj jediný čas, kedy môžem vyraziť niekam do sveta. Chcel som si zarobiť pár korún naviac, na život, na jedlo a pivko počas ďalšieho študovania.

 

miki_barlok_15.jpg


Takže vtedy vznikol nápad prežiť krátky polrok v Írsku...

Plán bol vyraziť do Írska, nájsť si nejakú fotografickú prácu a v septembri sa vrátiť naspäť a začať študovať. Pre istotu som si hneď zo začiatku našiel v Írsku architektonickú prácu, aby som mal z čoho žiť. Popri tom som však veľmi aktívne hľadal fotografickú alebo filmársku prácu. Nešlo to. Vôbec. A to som sa teda snažil poriadne.

Popri práci som fotil, fotky mi uverejnili aj v novinách, ale stále to nebolo „ono“. Za ten čas sa mi tu v Írsku zapáčilo natoľko, že som sa rozhodol ešte ostať a v septembri nenastúpiť. To som ešte netušil, na ako dlho mi Írsko učaruje.

Z odstupu času, bolo to správne rozhodnutie?

Myslím, že to bolo to najlepšie rozhodnutie. Pretože si dnes môžem povedať, že robím to, čo milujem.  Som šťastný človek.

Ako pokračovala tvoja story v Írsku ďalej?

Jedného dňa mi došlo, že ak sa chcem skutočne venovať fotografii, tak musím začať naplno. Dal som výpoveď. Bolo to veľmi ťažké rozhodnutie a obával som sa následkov; na druhej strane som však vedel, že len takto budem môcť každú svoju minútu dňa venovať fotke a plánom, ako tu v Írsku preraziť. Teraz už viem, že toto riskantné rozhodnutie bolo načasované dobre – ešte pred krízou, s ktorou nikto, ani ja, nerátal.

Na základe môjho predchádzajúceho fotenia koncertov, sa moje fotky zapáčili editorovi istých novín a ten mi začal dávať menšie zákazky. Potom sa k tomu pridali ďalšie noviny a išlo to. Dopadlo to tak, že som mal zrazu 8 až 9 objednávok denne a lietal som ako špinavá handra. Žil som z minúty na minútu. Bol som fotograf pripravený vyraziť, keď zazvonil telefón, a vôbec som netušil, ako bude vyzerať môj zajtrajšok. Ale bol som šťastný, pretože som začal reálne žiť z toho, čo naozaj milujem. Vďaka tomuto rozbehu si ma všimli ďalší klienti – PR agentúry, začali ma oslovovať a tak sa to celé akosi rozbehlo.

Od začiatku bol mojím snom fotiť „fashion“, módu. Chcel som fotiť pre časopisy a skutočné fotoshooty. Dnes som sa k tomu už dopracoval, krok po kroku cez spoluprácu s časopismi. To ma teší najviac.

Na ktorý zo svojich úspechov si najviac hrdý?

Ťažká otázka, pretože je veľa vecí, ktoré som v danom momente považoval za veľký úspech: moja prvá uverejnená fotka, moja prvá fotka na prednej strane novín, moja prvá zákazka pre časopis, moja prvá obálka pre časopis, moja prvá výstava, moja knižka. Každý jeden moment bol pre mňa dôležitý a obrovský v danom čase. Keď porovnám svoju prvú fotku v novinách a jednu nedávnu zákazku nafotiť kampaň pre klenotníctvo v New Yorku, tak to znie neporovnateľne, ale cítil som sa rovnako pri obidvoch. Takže neviem. Každý deň sa teším zo spokojnosti môjho klienta a keď viem, že mi zavolá aj nabudúce a odporučí ďalej. Tak možno to je ten najväčší úspech.

Neúspech?

Do dnes si pamätám koncert Erica Claptona. Cestoval som 250 km, bola dopravná špička a tak som na koncert dorazil LTT, úplne natesno. Vedel som, že môžem fotiť prvé tri pesničky a bol som zvyknutý, že na danom festivale vždy fotím priamo z pod pódia. Veľkým prekvapením však pre mňa bolo, keď som sa dozvedel, že teraz fotím od zvukára. Kvôli tej LTT ceste som sa nemohol zastaviť doma po 500 mm objektív, ktorý by som v tejto situácii využil. Takže som tam stál so 105 mm objektívom a to bol poriadny problém. Vedel som, že jedne noviny čakajú na fotku odo mňa, ktorú dajú na prednú stránku, takže som bol pod poriadnym tlakom. Vedel som, že budem musieť fotku orezávať a nejakým spôsobom ju dostatočne vyzväčšovať do požadovanej kvality. Našťastie som si zachoval chladnú hlavu…I keď netvrdím, že som sa nepotil. Nakoniec som nafotil podobný záber na rôzne nastavenia, aby som dosiahol čo najväčšiu čistotu a ostrosť. Našťastie to dopadlo dobre a fotka bola na pol stránky. Veľmi som si však vtedy nadával, bol to nepríjemný zážitok. Odvtedy mám veľký objektív stále v aute…keby náhodou…

Máš pár slov pre tých, ktorí sa ešte len rozhodujú, ktorým smerom ísť?

Ja si myslím, že si jednoducho treba ísť za svojím. Rozdiel robí, keď vieš, čo chceš. Nedávať si zbytočne vysoké ciele, lebo tie sa dosahujú veľmi ťažko a po prvých neúspechoch sa ťažšie pokračuje. Keď si však zvolíš realistické ciele s vidinou niečoho veľkého neskôr, a malými krokmi sa k svojim cieľom postupne prepracuvávaš, tak si vlastne stále šťastný. Pretože sa posúvaš smerom k svojim cieľom, napĺňa ťa to pozitívnou energiou, stále rastieš a tak si udržiavaš motiváciu pre tie veľké ciele neskôr. A najmä, je potrebné sa neustále učiť. Každý deň aspoň kúsok.

miki_barlok_10.jpg

Čo najšpecifickejšie Ti dal život v Írsku?

Asi samostatnosť. Nie že by som ju na Slovensku nikdy nezískal, ale keď je človek v zahraničí sám a nemá pri sebe rodinu, ktorá mu v najťažších chvíľach rýchlo pomôže, tak si vytvorí svoju vlastnú cestu. Úplne samostatnú, bez pomoci iných.

Ako vidíš Ty írsku kultúru?

Írsko je veľmi zaujímavá krajina. Íri boli Kelti, ktorých Svätý Patrik previedol na katolícku vieru. Boli to veľmi jednoduchí ľudia, ktorí neskôr mnoho storočí žili pod nadvládou Britov. Napriek tomu si však v tajnosti zachovali svoju reč, zvyky, tance, športy. Neskôr zrealizovali revolúciu a vytlačili Britov von z krajiny. Teda nie úplne, ale aspoň úplne na sever, kedy sa Írsko rozdelilo na Írsku republiku a Severné Írsko. V súčasnosti tu sú stále rozbroje najmä kvôli tomuto rozdeleniu, keďže IRA sa snaží zjednotiť celé pôvodné Írsko naspäť. A tak vlastne dovŕšiť vytlačenie Britov z Írskeho ostrova.

Íri sú veľmi hrdí ľudia. Hrdí na to, že sú Írmi. Vedia sa zabávať, sú milí. Je v nich niečo veľmi „dedinské“ v dobrom zmysle slova, dobrosrdečné. Človek sa tu môže cítiť, že je súčasťou veľkej írskej rodiny. 

Prečo ísť do Írska žiť?

Teraz počas ekonomickej krízy neodporúčam nikomu prísť len tak hľadať si prácu, lebo tej je tu jednoducho málo. Ale prísť sem žiť a mať prácu? Tak napríklad preto, že je tu vždy všetko zelené (čo však ale znamená aj neustály dážď) a potom ľudia. Tí sú veľmi priateľskí. Keď prídem do obchodu, tak sa na mňa všetci usmievajú. Keď dôjdem na úrad, tak sa na mňa všetci usmievajú. Žije sa tu pohodovo. S úsmevom na tvári.

Aké sú Tvoje ďalšie plány? Možno niekedy aj návrat domov? A ďalšie pracovné sny?

Plánov mám veľa. Dostal som ponuku urobiť niekoľko výstav, na ktorých by som rád predstavil niečo novšie. Momentálne sa však najviac teším z toho, že mám možnosť pracovať na novovznikajúcom časopise, ktorý bude úplne iný než ostatné Írske časopisy. Takto mám pred sebou výzvu posunúť hranice módnej fotografie v Írsku a dám do toho všetko. Veľmi chcem, aby sa mi to podarilo. To je momentálne najväčší projekt, na ktorom práve pracujem. Prvé číslo so šiestimi fotoshootmi je už pripravené na tlač a pripravujem editoriály pre druhé číslo.

Návrat domov? To je otázka, ktorú dostávam často. Momentálne je mi to ťažko odhadnúť. Slovensko milujem, ale zatiaľ sa domov nechystám. Ešte je pre do mnou veľa vecí, ktoré musím dokončiť tu. Potom sa uvidí.

Pre Kariéru Bez Hraníc, Miki Barlok. Spracovala Stanka Švecová. September 2010.
 


Diskusia

25.02.2013 01:18:54 - oHlwTqTFHgMXkvhSYka
11.02.2013 21:58:33 - GupOqFOYmYpdUQZcka
30.01.2013 07:09:42 - payday loans
27.01.2013 16:14:41 - cRwPXOXfcCECSrcf
17.01.2013 22:33:41 - weCZhqtKZjcqyqS

Čítať celú diskusiu

Príležitosti pre mňa


Kariéra Bez Hraníc, spol. Yeminee s. r.o.
E-mail: stanka.svecova@gmail.com, Skype: karierazahranicami
2007 © Yeminee, s.r.o.

webdesign © bart.sk

EPICORFinalne_logo_accenture.jpgLogo.gifLogo_Proactive_HR.jpgNEWlogo.jpglogo2.jpglogo_big.jpgeducation_text_-_zmena_loga.jpgtarget.jpgAIESEC_logo_modrenabielom.jpg