Kariéra bez hraníc



Asistentka v súdnych žalobách - Birmingham

S Petrou Ratajovou sme vám už jeden rozhovor priniesli. Vtedy sme sa rozprávali o jej štúdiu práva v Coventry (Veľká Británia). Dnes už má za sebou prvé dve zamestnania v oblasti obchodného a medicínskeho práva. Priblíži nám, aké ľahké alebo ťažké to bolo pre absolventa anglickej univerzity, uplatniť sa v práve na tomto trhu. A taktiež, prečo je už teraz v Austrálii a trénuje tenis!

petra_ratajova.htm
Petra Ratajová (vpravo)

Petra, v skratke nám pripomeňte, čo presne ste v Coventry študovali?

V Coventry University som študovala právo a špecializovala som sa na obchodné právo, ktoré zahŕňalo štúdium obchodných spoločností, pracovné právo, patentové a copyright, európske a mnoho ďalších odvetví.
 
V čase nášho predchádzajúceho rozhovoru ste absolvovali prijímacie pohovory na rôzne pozície. Kde a v akom časovom horizonte ste sa zamestnali?

Vo svojom odbore som sa zamestnala štyri mesiace po ukončení univerzity. Do toho času som si stále musela pomáhať zarábaním v sklade a trénovaním tenisu, až pokiaľ som si nenašla svoju prvú platenú pozíciu v menšej právnickej firme v Coventry. Platovo to nebolo bohviečo, zarábala som menej ako na tenise.

Aké skúsenosti ste od vtedy až do teraz získali?

V podstate, ak nerátam prácu v skladoch a tenis, tak od skončenia univerzity som mala možnosť pracovať v dvoch úplne rozdielnych právnických firmách. Som rada, že sa mi to podarilo, ale dostať sa do nich nebolo ľahké. Po skončení štúdia som poslala životopisy asi do sto firiem, bez úspechu. Tak som skončila v sklade a na tenise, ale v hľadaní tej pravej práce som stále pokračovala. Mala som nevýhodu, lebo mnohí ďalší kandidáti mali za sebou aj Legal Practice Course, čo je vlastne postgraduálny diplom a akýsi mostík medzi bakalárom a praxou. Na mojom prvom pohovore boli ďalší štyria kandidáti a firma potrebovala iba dvoch. Prehrala som, pretože ďalší dvaja mali LPC. Nakoniec som ale mala šťastie, lebo o mesiac potrebovali ešte jedného, tak ma zavolali. Zmluvu som dostala iba na dva mesiace, ale aj to bolo niečo. Dostala som sa do ich Remortgage tímu (hypotékarné oddelenie). Nakoniec som tam ostala sedem mesiacov, až kým sa mi nepodarilo nájsť si prácu v lepšej firme v Birminghame v oblasti Clinical Negligence, čo obnášalo súdenie sa s nemocnicami a lekármi za ich chyby z nedbanlivosti.

Považujete niečo z tohto všetkého, čím ste prešli, za úspech?

Veľmi sa nad slovom úspech nezamýšľam...Ale keď už sa pýtate, tak sa teda pochválim. Úspechom hlavne podľa mojej mamy bolo to, že som dosiahla jednu z najlepších známok na univerzite (2:1), čo ani mnohí rodení Briti len tak nedosiahnu. Teraz hovoríme o celkovom hodnotení po troch rokoch štúdia. Takisto z koncovej trojhodinovej písomky z Equity and Trusts som získala až 67 bodov, čo bola jedna z najvyšších známok zo všetkých 300 študentov.

Spomeniete si aj na neúspech?

Ťažko povedať, nad neúspechmi sa tiež veľmi nezamýšľam. Keď sa mi niečo nevydarí, tak rozbijem zopár tanierov a ide sa ďalej. (smiech) Pravdupovediac, nespomínam si na žiaden neúspech. Aj keď sa mi napríklad niečo nepodarilo na prvý krát, tak na druhý alebo piaty sa to už podarilo.

Nejaké závery a zhodnotenie z vašej strany, či už ohľadne Anglicka, vášho štúdia alebo pracovného uplatnenia po škole?

Anglicko si najprv treba vyskúšať ako také, či sa tu človeku páči dosť natoľko, aby tu vydržal roky. Právo sa v Anglicku študovať neoplatí, lebo to veľa stojí a dlho trvá, kým sa naozaj kvalifikujete. Ak právo predsa len študujete v UK, ale neplánujete v Anglicku zostať a pracovať ako právnik, môžete mať teoreticky problém zamestnať sa v kontinentálnej Európe, kde je právo veľmi odlišné. A finálne zhodnotenie by bolo asi také, že dôležité pre úspech v oblasti práva je  to, aby sa daný človek snažil robiť svoju prácu poriadne, zbytočne sa nestresoval, lebo to nestojí za to. Je to predsa iba práca a nič viac.

Dobre, vráťme sa ešte k prvému zamestnaniu, ktoré ste spomenuli... Ako to vyzeralo?

Hm. Pracovala som ako asistent na prípadoch  (Case Handler Assistant) v Remortgage oddelení v menšej firme. Mala iba jedného klienta pre remortgage prácu, veľkú banku. V podstate moja práca spočívala v telefonovaní s inými bankami, kde klienti nášho klienta chceli vyplatiť celú hypotéku na dom alebo byt a presunúť ich dlh k nášmu klientovi.

Takisto som kontrolovala listy vlastníctva, či sedia čísla domu a mena vlastníkov, poprípade či sa naozaj jedná o tú a či onú banku a nie nejakú inú. Častokrát som volala klientom nášho klienta ohľadom nezrovnalostí, napríklad keď mali nedoplatok, lebo si mysleli, že dlžia menej peňazí, ako v skutočnosti dlžili. Vtedy sa väčšinou rozčuľovali a mala som dosť „kričiacich“ klientov, ktorých som musela utišovať.

Pracovala som v jedenásť člennom tíme, čo prinieslo mnoho "zaujímavého". Napríklad to, že dve naše indické kolegyne často narobili množstvo chýb a ja som ich musela opravovať. Napríklad, nevšimli si iné mená na liste vlastníctva a už poslali spis na prepis. Nevšimli si, že poskytnutý doklad bol už neplatný alebo že klient nezadal číslo účtu predošlej hypotéky a tak náš klient nemohol vyplatiť dlh, a tým sa to všetko predlžovalo. Mojou úlohou bolo týmto klientom zavolať a získať číslo. Kolegyne sa zvyčajne tejto práce štítili, lebo nechceli dostať „hubovú polievku“. Ku mne sa väčšinou dostali problémové prípady tak 2-3 dni pred termínom, tak sa klienti hnevali a rozčuľovali do telefónu, že prečo som im nedala vedieť skôr. Väčšinou som takéto spisy v ten deň videla po prvý krát, a tak som tú „hubovú polievku“ dostala ja. Častokrát sa jednalo aj o investičné nehnuteľnosti, takže termín prevodu dlhu bolo nutné dodržať, inak mohli o nehnuteľnosť prísť. Keď som konečne získala číslo, tak som potom musela zavolať banke, kde mali dlh a vyžiadať dlžobný úpis (redemption statement) a tu nastal ďalší problém. Niektoré banky ho boli schopné poslať faxom v ten istý deň, ale väčšina potrebovala najmenej tri pracovné dni a niektoré dokonca týždeň. No a keď bola situácia veľmi časovo napätá, klient zúril, že sme to na našej strane natiahli a on tak prišiel buď o časť peňazí kvôli úrokom, alebo aj o nehnuteľnosť. Denne som mala okolo dvadsať zúrivých klientov, ktorých som musela utišovať. Niekedy som doslova musela žobrať banky, aby mi urobili výnimku a poslali dlžobný úpis v ten istý deň. Sem-tam sa to podarilo, ale boli to nervy. Každý deň som „fičala“ na vysokých dávkach čokolády.

Takto asi vyzerá pracovný stres...v druhej práci to už bolo lepšie?

Ako som spomínala, po siedmich mesiacoch sa mi podarilo dostať do obrovskej firmy, jednej z lídrov na britskom trhu. Vtedy som začala dochádzať do Birminghamu. Práca bola zaujímavejšia a finančne aj lepšie ohodnotená. Jednalo sa o asistenta v súdnych žalobách (Litigation Assistant) v Clinical Negligence oddelení.

Robila som asi pätnásť pohovorov týždenne s potenciálnymi klientmi, ktorým sa niečo zlé stalo, a to buď v nemocnici alebo ich obvodný lekár nekonal tak, ako mal. Medzi iným som robila reportáž o danom prípade, robila výskum z oblasti medicíny, hľadala v knihách a na internete informácie o rôznych medicínskych problémoch, a samozrejme dávala cez telefón prvé rady a písala veľa listov. Každý týždeň som riešila aspoň tri rakovinové prípady, plus ďalšie, kde človek zomrel v nemocnici na zápal pľúc, nevydarené pôrody, postihnuté deti, gynekologické a urologické problémy, amputované končatiny a iné strašné diagnózy. Medzi moje „ľahšie“ prípady patrili chyby v plastickej chirurgii, čiže zle odvedená práca pri liposukcii, zväčšovaní alebo zmenšovaní poprsia, labiaplasty a iné chúlostivé záležitosti. Samozrejme, klienti nám v mnohých prípadoch museli poslať aj fotografie úrazu, a my sme museli všetko analyzovať a spraviť reportáž pre právnika.

Keby som to mala porovnať, prvá pozícia bola viac administratívna, viac stresová, menej platená a nudnejšia. Druhá práca bola zaujímavá, depresívna ale nie stresová, dobre platená a mala som viacej zodpovednosti za vlastne prípady.

Ako ste túto druhú pozíciu získali?


Bola to podľa mňa úplná náhoda - nemyslela som si, že uspejem, ale išla som na pohovor s tým, že "uvidíme". Prácu som stále mala v prvej firme, dokonca mi predĺžili zmluvu, takže som nebola pod žiadnym tlakom. V ten deň tam okrem mňa mali ešte ďalších dvanástich kandidátov, medzi nimi aj moju kolegyňu z prvej práce a aj nejakú skončenú právničku, už kvalifikovanú. Na pohovore mi dali tri medicínske prípady na vyriešenie a pýtali sa aj ďalšie otázky, také typické, ako sa zvyčajne pýtajú na každom pohovore. Musím sa ale priznať, že som tam mala istú neplánovanú protekciu. Šéf celého oddelenia, čo viedol pohovor, bol rodič dieťaťa, ktoré som predtým trénovala tenis. Asi som jeho dcéru dobre trénovala, keď som prácu nakoniec dostala. (smiech)

Človek nikdy nevie ako mu predchádzajúce skúsenosti pomôžu v budúcnosti, napríklad aj taký tenis!...Keď už hodnotíme, čo považujete za to naj, čo si z tej práce odnášate?

Vždy som sa naučila niečo nové. V medicíne sa stále niečo naučíte, bolo toho toľko, že som až oči otvárala, čo všetko sa s človekom môže stať. Táto práca bola taká zvláštna, pretože na jednej strane bola veľmi zaujímavá, ale na druhej som z nej chcela utekať kade ľahšie. Nebola to práca, o ktorej sa dá povedať, že "ma bavila", pretože asi nikoho „nebaví“ riešiť po telefóne rakovinové nádory alebo rozoberať dopodrobna smrť človeka na nemocničnej posteli a počúvať strašné veci ohľadom pôrodov denno-denne...Ale veľa som sa v nej naučila.

Na druhej strane však viem, že táto práca ma mentálne poznačila. Mala som otravnú a puntičkársku nadriadenú. Plus veľmi ťažké bolo znášať každodennú depresiu z prípadov, kde ľudia zomreli, alebo ich smrť len čakala. Takže odnášam si aj trpkú skúsenosť z tohto pohľadu.

Veríme, že pre právničku to bol zvláštny pocit, dennodenne študovať medicínu a analyzovať prípady chorôb. Ako teda reálne vyzeral váš deň?

Deň sa začal kontrolou e-mailov, väčšinou mi prišlo denne šesť nových prípadov na riešenie, tak som hneď musela zavolať klientovi a dohodnúť si telefonicky pohovor na ďalší deň. Potom som napísala zopár listov súčasným klientom s radami, poprípade som sa ospravedlnila, že prípad nemôžeme zobrať. Potom prišli na rad pohovory, väčšinou tri alebo štyri denne, ktoré trvali od dvadsať minút po hodinu. Potom som musela napísať o každom prípade správu dlhú asi dve alebo tri A4-ky a potom som prípad buď poslala na posúdenie nášmu tímu právnikov, alebo som čakala na ďalšie dôkazy od klienta.

Často krát som musela robiť výskum na internete a hľadať informácie o danej chorobe alebo probléme, pretože s mnohými chorobami som sa predtým nestretla. Napríklad taká Kawasaki choroba, Erbs palsy alebo ďalšie iné netradičné som si musela často krát najprv naštudovať, aby som vedela, o čom mi klient bude rozprávať. Musela som sa totiž klienta pýtať veľa otázok, aby som získala čo najviac informácií, no a keby som nevedela o chorobe nič, tak aj moja správa by bola chabá. Takisto som musela robiť rozbor lekárskych správ a záznamov a to bola teda fuška, lebo často krát mal záznam aj tristo strán. Z toho polovica sa nedala čítať, lebo nie len slovenskí lekári nevedia písať (smiech).

Ako boli finančne ohodnotené tieto dve práce?
 
Na prvej pozícii to bolo slabé. Môžem pokojne prezradiť, že so skončeným titulom LLB (Hons) som mala ročný plat 13,250 libier. Čiže nejakých 7 libier na hodinu v hrubom. V druhej práci to bolo oveľa lepšie, zarábala som niečo nad 20,000 libier ročne. Keby som bola kvalifikovaný právnik, tak plat v druhej firme by sa pohyboval od 35,000 do 40,000 libier ročne, a s rokmi skúseností samozrejme viac.

Týmto by sme uzavreli Anglicko. Nedávno ste sa presťahovali do Austrálie. Čo tam?

Presedlala som na inú profesiu. Momentálne mám vlastný tenisový biznis a chystám sa kvalifikovať aj ako učiteľka angličtiny. Možno neskôr budem učiť aj právo, ale do kancelárie sa mi zatiaľ vracať nechce. Chcem prestávku a niečo zaujímavejšie, mimo kancelárie.

Prečo akurát Austrália?

Anglicko mi nikdy neprischlo k srdcu, takže keď prišla šanca presunúť sa do Austrálie, zobrala som ju. Do Austrálie som chcela ísť už ako jedenásťročná, potom počas gymnázia na strednú školu, a neskôr som tam chcela ísť študovať morskú biológiu, ale nikdy mi to nevyšlo. Keď som si po skončení univerzity uvedomila, že život v UK ma už vôbec nenapĺňal, tak som sa rozhodla skúsiť to znova na opačnom konci. V tom čase som už mala dostatok financií na to, aby som sa tam konečne mohla vybrať. Rozhodli sme sa spolu s priateľom, kúpili si letenky v máji a v novembri sme už leteli. Toto moje rozhodnutie má aj jednu nevýhodu: musím pokračovať v štúdiu kvôli vízam. Onedlho sa však napojím na priateľove víza, a tak bude študovať len on a ja budem iba pracovať a užívať si pláž a vtáky Kakadu. (smiech)

Ako ste sa tu adaptovali?

Austrália a Veľká Británia majú čiastočne podobnú kultúru, takže nejaká krutá adaptácia tu nebola. Prišla som do lepšieho, aj keď aj Austrália má svoje problémy. V podstate nemám zatiaľ proti krajine nič, až na to, že ľudia tu akosi zabúdajú na slovíčko „excuse me“ a radšej do vás poriadne drgnú. Pripomína mi to Bratislavu.

Prvé austrálske dojmy?

Austrália má veľa čo ponúknuť: sú tu krásne zvieratá, oceán, dobré počasie a jedlá od výmyslu sveta. Som tu síce iba tri mesiace, ale cítim sa tu, ako keby som tu bola už niekoľko rokov. Je tu fajn, ale niekedy mi je až príliš teplo, vtedy pomáha iba hodiť sa do vane s ľadom.

Dora.jpg dora2.jpg

"Domáci miláčikovia"

Ako vyzerá váš tenisový biznis a aké s ním máte plány?

Mala som šťastie - bol o mňa záujem ešte predtým, ako som do Austrálie prišla, takže prácu som dostala skôr, ako sme si našli miesto na bývanie. V podstate momentálne robím ako živnostník pre jeden klub v Sydney a popri tom mám ešte zopár súkromných klientov mimo klubu. Konečne sa opäť môžem hýbať a byť na čerstvom vzduchu, nie ako v anglickej kancelárii. Zatiaľ plánujem len také drobnosti. Nedávno som požiadala o austrálsku tenisovú kvalifikáciu, takže ak uspejem na skúškach, budem mať okrem slovenskej a britskej aj austrálsku kvalifikáciu. Potom sa uvidí, všetko nechávam otvorené, nechcem nič príliš plánovať. Teším sa zo života a užívam si.

Vďaka Petra a pozdravy z KZH.sk letia k protinožcom!


Príležitosti pre mňa


Kariéra Bez Hraníc, spol. Yeminee s. r.o.
E-mail: stanka.svecova@gmail.com, Skype: karierazahranicami
2007 © Yeminee, s.r.o.

webdesign © bart.sk

EPICORFinalne_logo_accenture.jpgLogo.gifLogo_Proactive_HR.jpgNEWlogo.jpglogo2.jpglogo_big.jpgeducation_text_-_zmena_loga.jpgtarget.jpgAIESEC_logo_modrenabielom.jpg